Wednesday, December 12, 2007
Politika jedného dieťaťa
Je veľa faktorov, ktoré vplývajú na finálny výraz kultúry každého národa. Veľkým podielom sa podpíše samotná história, vyznávané náboženstvo (á) a iné koncepty, klimatické či geografické podmienky. V neposlednom rade je treba určite zmieniť politický systém (nariadenia a normy, ktoré so sebou prináša), ktorý formoval, formuje a bude nepretržite formovať výraz jednotlivých kultúr i v budúcnosti.
Ako som už spomínala v predošlých článkoch, neustále sa snažím pozerať na priebeh udalostí počas mojej praxe v Číne s čo najväčším nadhľadom. Na rozdielnosti, ktoré prináša všedný život sa snažím nereagovať zaujato, nevytvárať žiadne unáhlené závery, neposudzovať. Súčasne ale veľkú časť dňa strávim premýšľaním nad tým, prečo sa veci dejú tak ako sa dejú, prečo sa ľudia chovajú tak ako sa chovajú, prečo sú určité procesy zabehnuté tak ako sú zabehnuté. Zaujímavým, možno nie až tak prekvapujúcim poznaním je, že všetko má svoje príčiny a možné vysvetlenia. Dokonca aj tak zložitá kombinácia prvkov ako je kultúra a jej prejavy.
A tak poslednou dobou sa hodne zamýšľam nad tým, odkiaľ a akým spôsobom mohla prísť mladá generácia Číňanov k tak asociálnemu, nevychovanému, nepoužiteľnému ("nepoužiteľný Číňan“- je moje obľúbené slovné spojenie pre Číňana (ku), ktorý(á) nevie variť, upratovať, nič opraviť, proste nepoužiteľný pre praktický život) ľahostajnému až bezohľadnému správaniu.
Jednou z príčin môže byť politika jedného dieťata. Začnem tak trochu zoširoka...
V druhej polovici 20. storočia bola Čína nadšená expanziou pôrodnosti. Komunisti to spočiatku považovali za obrovskú výhodu. Veľmi zjednodušene. Čím viac ľudí, tým viac pracovnej sily, tým sa nám bude lepšie žiť. Neskôr si však uvedomili následky, ktorým Čína čelí už dnes a to je obrovský nápor 1,3 miliardy Číňanov na limitovanú kapacitu krajiny a zdroje všeobecne.
Charakter režimu, ktorý pretrváva v Číne už zhruba 60 rokov sa stal ideálnym základom k zrodu myšlienky politiky jedného dieťaťa.. Raz bol tolerantnejší, inokedy ho pritvrdili. V minulosti odmeňoval tých, ktorí systém dodržiavali, a pokutoval tých, ktorí tak nerobili. Manželské páry s jedným dieťaťom mohli mať lepšiu starostlivosť o dieťa, školy zdarma, peňažné prémie... Pokutou za druhé dieťa bolo zníženie platu, drahšia zdravotná starostlivosť a horší prístup k bývaniu.
V poslednom čase je systém navonok oveľa miernejší. Dokonca v jednotlivých oblastiach odlišný, lebo ich predstavitelia majú rôzne názory a obavy. Dve deti majú povolené páry pochádzajúce z rodín s jedným dieťaťom alebo páry, ktoré žijú na dedinách (potomkovia zabezpečujú chod hospodárstva). V zásade však stále platí, že mať v Číne druhé dieťa je na väčšine jej územia problém.
To či je toto opatrenie efektívne, neefektívne či rieši daný problém dlhodobo alebo nie, či je humánne alebo nehumánne, také alebo makové, to rozhodne riešiť nehodlám. Jednak na to nemám „background“ ani znalosti a vlastne od toho sú tu iní...
Ako nestranný pozorovateľ (cudzinec) však môžem sledovať chovanie mojich „rovesníkoch“ či už sú to kolegovia v mojom veku, lokálny aiesec ľudia, spolubývajúci alebo proste čínski kamaráti.
Vo veľmi zjednodušenej formulácii (na základe mnohých diskusií, pozorovaní a porovnávaní) je v súčasnosti celá krajina posiata jedináčikami, ktorí: sú osamelí, nevyrastali so súrodencom a tak majú problémy s komunikáciou a nadväzovaním kontaktov, nevedia sa o veci deliť, o veciach diskutovať, sú rozmaznaní, lebo ich rodičom sa žije čoraz lepšie a tak prirodzene sa im snažia dať a vynahradiť čo najviac, majú problém s prejavovaním emócií či citov všeobecne.
Ak vezmeme teda do úvahy, že tento „vedľajší efekt“ stratégie na zníženie prírastku obyvateľstva sa netýka jednej rodiny, ale celoplošne čínskej mladej generácie, potom sa asi dá asi hovoriť o tom, že politika jedného dieťaťa môže mať dlhé roky citeľný dopad na "čínsku kultúru".
Je veľa faktorov, ktoré vplývajú na finálny výraz kultúry každého národa. Veľkým podielom sa podpíše samotná história, vyznávané náboženstvo (á) a iné koncepty, klimatické či geografické podmienky. V neposlednom rade je treba určite zmieniť politický systém (nariadenia a normy, ktoré so sebou prináša), ktorý formoval, formuje a bude nepretržite formovať výraz jednotlivých kultúr i v budúcnosti.
Ako som už spomínala v predošlých článkoch, neustále sa snažím pozerať na priebeh udalostí počas mojej praxe v Číne s čo najväčším nadhľadom. Na rozdielnosti, ktoré prináša všedný život sa snažím nereagovať zaujato, nevytvárať žiadne unáhlené závery, neposudzovať. Súčasne ale veľkú časť dňa strávim premýšľaním nad tým, prečo sa veci dejú tak ako sa dejú, prečo sa ľudia chovajú tak ako sa chovajú, prečo sú určité procesy zabehnuté tak ako sú zabehnuté. Zaujímavým, možno nie až tak prekvapujúcim poznaním je, že všetko má svoje príčiny a možné vysvetlenia. Dokonca aj tak zložitá kombinácia prvkov ako je kultúra a jej prejavy.
A tak poslednou dobou sa hodne zamýšľam nad tým, odkiaľ a akým spôsobom mohla prísť mladá generácia Číňanov k tak asociálnemu, nevychovanému, nepoužiteľnému ("nepoužiteľný Číňan“- je moje obľúbené slovné spojenie pre Číňana (ku), ktorý(á) nevie variť, upratovať, nič opraviť, proste nepoužiteľný pre praktický život) ľahostajnému až bezohľadnému správaniu.
Jednou z príčin môže byť politika jedného dieťata. Začnem tak trochu zoširoka...
V druhej polovici 20. storočia bola Čína nadšená expanziou pôrodnosti. Komunisti to spočiatku považovali za obrovskú výhodu. Veľmi zjednodušene. Čím viac ľudí, tým viac pracovnej sily, tým sa nám bude lepšie žiť. Neskôr si však uvedomili následky, ktorým Čína čelí už dnes a to je obrovský nápor 1,3 miliardy Číňanov na limitovanú kapacitu krajiny a zdroje všeobecne.
Charakter režimu, ktorý pretrváva v Číne už zhruba 60 rokov sa stal ideálnym základom k zrodu myšlienky politiky jedného dieťaťa.. Raz bol tolerantnejší, inokedy ho pritvrdili. V minulosti odmeňoval tých, ktorí systém dodržiavali, a pokutoval tých, ktorí tak nerobili. Manželské páry s jedným dieťaťom mohli mať lepšiu starostlivosť o dieťa, školy zdarma, peňažné prémie... Pokutou za druhé dieťa bolo zníženie platu, drahšia zdravotná starostlivosť a horší prístup k bývaniu.
V poslednom čase je systém navonok oveľa miernejší. Dokonca v jednotlivých oblastiach odlišný, lebo ich predstavitelia majú rôzne názory a obavy. Dve deti majú povolené páry pochádzajúce z rodín s jedným dieťaťom alebo páry, ktoré žijú na dedinách (potomkovia zabezpečujú chod hospodárstva). V zásade však stále platí, že mať v Číne druhé dieťa je na väčšine jej územia problém.
To či je toto opatrenie efektívne, neefektívne či rieši daný problém dlhodobo alebo nie, či je humánne alebo nehumánne, také alebo makové, to rozhodne riešiť nehodlám. Jednak na to nemám „background“ ani znalosti a vlastne od toho sú tu iní...
Ako nestranný pozorovateľ (cudzinec) však môžem sledovať chovanie mojich „rovesníkoch“ či už sú to kolegovia v mojom veku, lokálny aiesec ľudia, spolubývajúci alebo proste čínski kamaráti.
Vo veľmi zjednodušenej formulácii (na základe mnohých diskusií, pozorovaní a porovnávaní) je v súčasnosti celá krajina posiata jedináčikami, ktorí: sú osamelí, nevyrastali so súrodencom a tak majú problémy s komunikáciou a nadväzovaním kontaktov, nevedia sa o veci deliť, o veciach diskutovať, sú rozmaznaní, lebo ich rodičom sa žije čoraz lepšie a tak prirodzene sa im snažia dať a vynahradiť čo najviac, majú problém s prejavovaním emócií či citov všeobecne.
Ak vezmeme teda do úvahy, že tento „vedľajší efekt“ stratégie na zníženie prírastku obyvateľstva sa netýka jednej rodiny, ale celoplošne čínskej mladej generácie, potom sa asi dá asi hovoriť o tom, že politika jedného dieťaťa môže mať dlhé roky citeľný dopad na "čínsku kultúru".
Subscribe to Posts [Atom]
